Každý si kráča svojou Cestou života...

Cesta života

Cesta života→

1. května 2008 v 13:57 | Vládkyňa Siedmych morí
Bola jar. Cítili ju všetky stromy, lebo sa od radosti celé obsypali nádhernými farbami: ružovou a bielou. Vtáčiky nebeské spievali svoje každodenné piesne s väčším elánom. Farebné motýle začali vystrkovať rožky a šantili sa na lúke s pestrými kvetmi. Povieval jemný vánok presiaknutý všetkými týmito radosťami a čechral perie strakám, ktoré zborovo spievali. Malé veveričky pobehovali okolo stromov a navštevovali svojich susedov. Z kvetu na kvet usilovne poletovali včielky a pilne pracovali od rána do večera. Toto všetko bola jar. Prichádzala ako každý rok, lae tento raz bola iná. Ešte netušila, čo tento rok prinesie, a čo si vezme.
Leanne to vedela. Počúvala čarovnú hudbu prichádzajúcej jari. Zasnene sa dívala na párik sýkoriek cupkajúcich pod stromom a rozmýšľala, čo bude ďalej. Zajtra to bude presne 8 rokov, čo si ju súrodenci Molly a Joseph adoptovali...čo našla svoj milovaný domov...Nikdy si nepomyslela, že ho bude musieť opustiť...
,,Leanne! Prechladneš!"zavolala drobná osoba. Drahá Molly! Ona jej snáď bude chýbať najviac.
,,Och, aká si bledá. Isto si chytila nejakú chorobu!" znepokojene vyhlásila Molly, ,,Zajtra pošlem po doktora." Leanne sa na ňu smutne usmiala a keď sa Molly vracala do domu sama si potichu povedala: ,,Nepotrebujem počuť to, čo už dávno viem." Iba by jej to zlomilo srdce! Zahľadela sa na oblohu a zbadala bezstarostne poletujúcu si čajku. Ach!
Ako tej je dobre! Roztiahnuť krídla a letieť ďaleko...ďaleko... kde môže byť iba ona a jej blízki...kde nie je žiadna zloba, vojny, choroba či smrť... Zrazu precitla a hneď jej zmizol obraz jej vysnívaného sveta. Nie! Toto bola realita. Krutá a pravdivá ako ešte nikdy. Deň čo deň sa od susedov dozvie, že ten či onen sa pobral do svetovej vojny alebo toho či tamtoho zabili. A raz možno príde deň, keď sa to stane aj jej Jimovi...Jej život má len nízku cenu v porovnaní s ostatnými životmi vojnových hrdinov, ktorých zabili alebo ešte len zabijú v službe pre svoju drahú vlasť. Nie! Ona sa nebude uzatvárať pred svetom! Bude statočná až do konca ako mnohí z vojakov a generálov.
Tu, v tejto milovanej kvetinovej záhrade skladá sľub, že ona sa smrti nebude báť! Nech sú jej svedkovia nebo a zem!
Pobrala sa domov do svojej izby, zaželala ,,Dobrú noc!" Molly a Josephovi a uložila sa do svojej postele. V noci zase premýšľala . Mala toľko plánov! Chcela mať veľký dom a záhradu... Chcela sa vydať za skvelého muža... A deti! Vždy túžila mať deti! Ale vtom sa zhrozila. Nebude fňukať! Nebude! Dala sľub matičke zemi a nebu! Neporuší ho! Veru, ona sa smrti nebojí! A konečne sa ponorila do ríše snov. Čakala na ďalší deň svojho života, ktorý možno bude jej posledný...
Ráno sa Leannin zdravotný stav výrazne zhoršil. Bola pripútaná na lôžko. Joseph zapriahol sivého tátoša do bričky a poďho za doktorom! Molly len pobehovala po dome, kade chodila, všetko rúcala a neustále sa spytovala Leanne, či jej niečo netreba doniesť. Ona jej len s milým úsmevom odvetila: ,,Veď sa vy len pre mňa netrápte. Ja si poradím."
O hodinu sa Joseph vrátil aj s doktorom. Lekár Leanne prezrel a pokrútil hlavou. Leanne zomierala na rýchle suchoty. Molly srdcervúce zakvílila. Joseph len stisol pery a odvrátil sa. Nikdy sa nevedel slovna vyjadrovať,
a predsa si s ním rozumela ako s nikým iným.
S Molly vždy o preteky diskutovala ale u Josepha stačil iba pohľad. Lekár s Josephom preniesli na smrť chorú Leanne do jej obľúbenej záhrady a hneď potom doktor odišiel.
Bola to utešená záhrada. Divoká a predsa krásna. Tu Leanne najradšej trávila svoj voľný čas. Divé ruže, iskerníky a tráva posiata drobnými sirôtkami. Blízko potôčika rástli vysoké a štíhle ihličňany a pod nimi čupeli v tráve georgíny s pivóniami. Vpredu sa vyjímali čerešne, ktoré na jar o takomto čase prekrásne kvitli. Ako i teraz. Lenže teraz boli akési smutné. Honosné koruny mali ovisnuté a vôbec, celá záhrada bola tichá. Včielky už tak pilne nepracovali a smutne vesili hlávky vo svojom úli. Motýle boli schované v dierach a svoje farebné krídla mali zložené. Veveričky si v dutinách stromov čosi šepkali a vtáky prekrásny žalospev spievali. Teraz už jar vedela, čo priniesla a čo si ešte len vezme. Vedela, že tento rok ukončí cestu života jedného živého tvora, plného lásky a porozumenia.
Vtom Leanne niečo zazrela. Pri pomyslení na to, čo uvidela, sa jej srdce zachvelo od radosti. Jim prišiel! Prišiel sa rozlúčiť so svojou drahou Leanne. Kľakol si k nej. Leanne sa zadívala do vždyveselej tváre a všimla si, že iskričky, ktoré v jeho očiach vždy žiarili, sú akési rozmazané.
Tak takto sa končí zákruta cesty života mladého, ambiciózneho a milého dievčaťa-smrťou. To by povedal pesymista. Lenže on netuší, aké má Leanne šťastie. Zomiera, to áno, ale na obľúbenom mieste a v náručí milujúcej rodiny a také šťastie nemajú všetci.

Molly hlasno zavzlykala a zatrúbila do vreckovky. ,,No tak, Molly, neplačte!" povedala Leanne, ,,Ja viem, že idem do neba." Pozrela na Josepha. V tej chvíli si dokonale porozumeli. Pochopila, že nech sa stane čokoľvek, on sa postará o Molly. A za to je mu veľmi vďačná. Stisla Jimovi ruku. Usmiala sa na všetkých, zavrela oči...
~◙~

Takto sa skončil život tej,
ktorú všetci milovali
na ďalší deň si Leanne drahú pochovali.
Spolu s ňou skonalo
veľa vojakov smelých,
čo bok po boku
vojnu za slobodu viedli.
Hoc´ slzy nevyliečia ten
bôľ čo srdce zviera,
a hoc´ telo nie je,
duša NIKDY neumiera.
 
 

Reklama