Každý si kráča svojou Cestou života...

Dary smrti

1. kapitola HP7-1.časť - Vzostup Temného pána

13. května 2008 v 15:48 | Vládkyňa Siedmych morí

"Luciusovi sa vždy darilo dobre. Pávy ..." odfrkol Yaxley a zastrčil si prútik späť do habitu.

Na konci rovnej cesty sa týčila prepychová usadlosť, okna v prízemí ako by sa trblietali diamantovými odleskmi. Niekde v temnej záhrade za plotom bolo počuť šum fontány. Pod nohami im vŕzal štrk. Keď Snape s Yaxleyom dorazili k hlavným dverám, náhle sa pred nimi otvorili. V blízkosti však nebol nikto, kto by ich otvoril. Vstupná hala bola obrovská, málo osvetlená, s prepychovou výzdobou, väčšinu kamennej podlahy pokrýval koberec s výrazným vzorom. Oči portrétov, okolo ktorých Snape s Yaxleyom prechádzali, sa za nimi unudene otáčali. Obaja sa zastavili pred masívnymi drevenými dvermi, ktoré viedli do ďalšej miestnosti. Iba na okamih zaváhali a potom Snape stlačil bronzovú kľučku.

Prijímacia izba bola plná tichých ľudí, sediacich okolo dlhého vyrezávaného stola. Obvyklé vybavenie miestnosti bolo nedbalo odsunuté k stenám. Miestnosť bola osvetlená iba odleskmi plameňov ohňa z mramorového krbu, ktoré sa odrážali v zafarbenom zrkadle. Snape aj Yaxley na moment zaváhali a zostali stáť na prahu.

Po tom, čo sa ich zreničky rozšírili a oči sa prispôsobili nedostatku svetla, pozreli obaja na najväčšiu zvláštnosť celej scény: nad stolom visela hore nohami bezduchá ľudská postava, pomaly sa otáčala, ako keby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v zrkadle aj na povrchu vylešteného stola.

Nikto z ľudí, ktorí pri nej sedeli, nevenoval zvláštnej postave pozornosť, s výnimkou bledého muža, sediaceho takmer priamo pod ňou. Vyzeralo to, že sa neovláda a každú minútu musí pozrieť hore.

"Yaxley, Snape," ozval sa vysoký ostrý hlas z čela stolu.

"Prišli ste na poslednú chvíľu." Hovoriaci muž sedel priamo pred krbom, takže bolo pre prichádzajúcich ťažké rozoznať viac, než jeho siluetu.

Ale keď sa priblížili, rysy jeho tváre vystupovali i skrz šero v miestnosti - bez vlasov, s hadími rysmi, rozšírené nozdry a lesknúce sa červené oči so zvislými zorničkami. Bol tak bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara.

"Severus, sem," povedal Voldemort a ukázal na sedadlo po svojej pravici.
"Yaxley - vedľa Dolohova." Obaja muži zaujali určené miesta.

Väčšina párov očí za stolom však sledovala Snapa a k nemu aj Voldemort prehovoril ako k prvému.

"Takže?"
"Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho súčasného bezpečného úkrytu, budúcu sobotu po zotmení."

Ľudia okolo stola zbystrili" niektorí strnuli, iní sa nepokojne zavrteli, všetci uprene pozerali na Snapa a Voldemorta.

"V sobotu po zotmení," zopakoval Voldemort. Svoje červené oči zaboril do čiernych - Snapových tak sústredene, že niektorí okolosediaci nevydržali a odvrátili zrak, očividne s obavou, že sami budú prepálení tým dravým pohľadom skrz-naskrz. Snape však sledoval pokojne Voldemortovú tvár, na ktorej sa po chvíľke jeho beztvaré ústa znetvorili do čohosi podobného úsmevu.

"Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza - "
"-zo zdroja, o ktorom sme sa bavili," potvrdil Snape.
"Môj pane." Yaxley sa predklonil k Voldemortovi a Snapovi.

Všetky tváre sa rázom otočili k nemu.

"Môj pane, moje zdroje hovoria inak."
Yaxley vyčkával, ale Voldemort neprehovoril, a tak pokračoval.
"Dawlish, ten auror, sa preriekol, že Pottera nebudú presúvať až do tridsiateho, do tej noci, než bude mať sedemnásť."

Snape sa pousmial.
"Moje zdroje hovoria, že existuje plán, ako nás zviesť na falošnú stopu. To musí byť ono. Nepochybujem, že na Dawlisha bolo zoslané mätúce kúzlo. Nebolo by to prvý raz, je známi tým, že mu neodolá."

"Uisťujem vás, môj pane, že Dawlish to tvrdil s istotou," povedal Yaxley.

"Pokiaľ bol ovplyvnený mätúcim kúzlom, tak to samozrejme tvrdí s istotou," povedal Snape.
"Ja uisťujem vás Yaxley, že Odbor Aurorov už v ochrane Harryho Pottera nebude hrať nijakú úlohu. Rád totiž verí, že sme ministerstvo infiltrovali."

"Potom aspoň jednu vec Rád odhalil správne, že?" povedal muž sediaci neďaleko od Yaxleyho, sípavo sa zachechtal a jeho smiech sa ozvenou niesol po celej miestnosti.

Voldemort ale zostal vážny. Jeho pohľad sa pomaly zdvihol k otáčajúcemu sa telu nad stolom a vyzeral, že o niečom usilovne premýšľa.

"Môj pane," pokračoval Yaxley, "Dawlish verí, že k preprave toho chlapca poslúži celá skupina aurorov."

Voldemort pozdvihol veľkú bielu ruku. Yaxley hneď zmĺkol a urazene sledoval, ako sa Voldemort otočil späť k Snapovi.

"Kde toho chlapca chcú schovať teraz?"

"V dome jedného z členov Rádu," povedal Snape.
"Tomu miestu bola podľa môjho zdroja pridelená maximálna ochrana, najvyššia ktorú môže Ministerstvo a Rád spoločne ponúknuť. Myslím, môj Pane, že akonáhle sa tam ten chlapec dostane, bude prakticky nemožné zmocniť sa ho, pokiaľ by však Ministerstvo nepadlo do budúcej soboty, čo by nám mohlo umožniť zneškodnenie a odkliať dosť zaklínadiel, aby sme sa cez tie ostatné dostali."

"Čo vy na to Yaxley?" zvolal Voldemort smerom k vzdialenejšiemu koncu stola, s plamienkami tancujúcimi v jeho červených očiach.
"Pane ministerstvo do budúcej soboty?"

Už druhý krát sa všetky hlavy otočili. Yaxley zľahka pohol ramenami.

"Môj Pane, prinášam dobré správy. Uspel som - s problémami a po vynaložení obrovského osobného nasadenia - s uvalením kliatby Imperius na Pia Thicknessa.

Veľa zo smrťožrútov, sediacich vedľa Yaxleyho vyzeralo ohromene.
Jeho sused Dolohov, muž s dlhou tvárou plnou škrabancov, mu pobúchal po chrbte.

"To je začiatok," povedal Voldemort, "Ale Thicknesse je iba jeden muž. Než zaútočím, musí byť Scrimgeour obklopený mojimi ľuďmi. Jediný neúspešný pokus usilujúci o ministrov život by ma vrátil oveľa späť."

"Áno - môj Pane, to je pravda - ale viete sám, že Thicknesse, ako vedúci odboru Vynucovania kúzelného práva, má pravidelné kontakty nie len s ministrom samým, ale tiež s vedúcimi všetkých ostatných odborov. Teraz to bude, myslím jednoduché, pokiaľ ovládame tak vysoko postaveného úradníka, môže on ovplyvniť ostatných a spolu potom môžu Scrimgeoura zosadiť."

"Pokiaľ však nebude náš priateľ Thicknesse odhalený skôr, než všetkých ostatných prevedie na našu stranu," povedal Voldemort.

"Každopádne, zostáva nepravdepodobné, že by Ministerstvo bolo pod mojou kontrolou skôr, než budúcu sobotu. Ak sa ku chlapcovi v jeho novom úkryte nedostaneme, tak to musíme zvládnuť skôr, už behom jeho prepravy."

"Máme teraz pár svojich ľudí na Odbore Kúzelníckeho premiestňovania. Pokiaľ sa Potter premiestni, alebo použije hop-šup práškovú sieť, mali by sme sa to ihneď dozvedieť."

"Neurobí ani jedno z toho," povedal Snape. "Rád sa stráni akéhokoľvek spôsobu presunu, ktorý by bol pod dohľadom alebo reguláciou ministerstva. Neveria ničomu spojenému s ministerstvom."

"Tým lepšie," povedal Voldemort. "Bude sa musieť presúvať vzduchom. Omnoho jednoduchšie pre jeho únos, povedal by som."

Voldemort sa opäť pozrel hore na pomaly sa otáčajúcu postavu, zatiaľ čo hovoril ďalej.

"Mal by som na toho chlapca dozrieť osobne. Okolo Harryho Pottera už bolo príliš mnoho chýb a niektoré z nich aj z mojej strany. Že Potter vôbec ešte žije, je z väčšej časti dôsledkom mojich chýb, než zásluhou jeho schopností."

Spoločnosť okolo stola pozorovala Voldemorta s obavami, že by mohli byť obvinení za to, že Harry Potter stále ešte žije. Voldemort sa však zdal rozprávať skôr sám so sebou, než s niekým z nich, zatiaľ čo zamyslene sledoval bezduchú rotujúcu postavu.

"Vďaka nedbalosti boli všetky moje najlepšie plány skazené tými kazisvetmi, iba vďaka ich šťastiu a náhode. Ale teraz som dozrel. Rozumiem tomu, čomu som pred tým nerozumel.
Práve ja musím byť tým kto zabije Harryho Pottera a tiež nim aj budem."

Behom týchto slov, očividne v ich odpoveď, sa ozvalo náhle zaskučanie, hrozný nárek utrpenia a bolesti. Mnoho z okolo sediacich pozrelo prekvapene dole, hľadajúc zdroj zvuku, ktorý sa zdal prichádzať spod ich nôh.

"Červochvost," povedal Voldemort ľadovým hlasom, stále uprene pozeral na rotujúce telo nad stolom, "nepovedal som ti snáď, aby si nášho väzňa držal v tichosti?"

"Áno m-môj Pane," vzlykol mužíček zapadnutý tak hlboko vo svojej stoličke, že sa na prvý pohľad zdala neobsadená. Zliezol zo stoličky a vybehol z miestnosti, zanechávajúc za sebou iba podivnú striebornú šmuhu.

"Ako som vravel," pokračoval Voldemort, opäť sledujúc napnuté tváre svojich okolo sediacich "teraz už rozumiem tomu, čomu som skôr nerozumel. Mal by som si napríklad skôr ako pôjdem zabiť Pottera, od niekoho z vás požičať prútik.

Tváre okolo boli naraz plné zdesenia, akoby im oznámil, že si ho chce požičať i s rukou jeho majiteľa.

"Žiadni dobrovoľníci sa nehlásia?" povedal Voldemort. "Dobre... Lucius, nevidím dôvod prečo by si mal naďalej potrebovať prútik."

Lucius Malfoy pozrel hore. Vo svetle ohňa z krbu sa javila jeho koža ako voskovožltá a jeho zapadnuté oči lemovali tmavé kruhy. Keď prehovoril, jeho hlas bol chrapľavý.

"Môj Pane?"

"Tvoj prútik, Lucius, potrebujem tvoj prútik."

"Ja ..." Malfoy pozrel úskokom na svoju ženu. Pozerala uprene vpred, rovnako tak bledá ako bol on. Jej dlhé blond vlasy jej dosahovali až po pás, pod stolom jej tenké prsty stlačili jeho zápästie. Po jej dotyku siahol Malfoy do svojich šiat, vytiahol prútik a podal ho Voldemortovi, ktorý ho pridržal pred svojimi červenými očami a podrobne ho skúmal.

"Z čoho je?"

"Z brestu, môj Pane," šepol Malfoy.

"A jadro?"

"Blana zo srdca draka."

"Dobre," povedal Voldemort. Vytiahol svoj prútik a porovnal ich dĺžky.

Lucius Malfoy na zlomok sekundy zadúfal, že by snáď mohol očakávať na oplátku Voldemortov prútik. To gesto však Voldemortovi neuniklo a jeho oči sa zlomyseľne roztiahli.

"Dať ti svoj prútik, Lucius? Môj vlastný prútik?"

Niekto z davu sa posmešne zachechtal.

"Vrátil som ti slobodu Lucius, nestačí ti to? Ale ako sa tak dívam, na teba, aj na tvoju rodinu... V poslednej dobe vôbec nevyzeráte šťastne... Znepokojuje ťa snáď niečo na mojej prítomnosti vo tvojom dome, Lucius?

"Nie - nič, môj Pane!"
"Také klamstvo, Lucius..."

Chvíľu sa zdalo, že syčivý hlas znie ďalej, aj keď kruté ústa sa už prestali hýbať. Jeden alebo dvaja čarodejníci len s problémami skrývali vyľakanie, pretože záhadný sykot zosilnel a podľa zvukov sa po podlahe pod stolom pohybovalo niečo veľké.
Na Voldemortové kreslo sa naraz šplhal veľký had.
Zdalo sa, že plaz nemá konca, než sa uvelebil naprieč, cez operadlo a Voldemortové ramena. Bol hrubý ako mužské stehno, jeho nehybné oči s vertikálnymi čiarkami, ani nemrkli. Voldemort na tú ohavu neprítomne položil ruku a pozoroval pritom Luciusa Malfoya.

"Prečo Malfoyovci nevyzerajú šťastne, keď sa napĺňa osud, ktorý si sami určili? Nie je snáď môj návrat a obnovenie mojej moci tou najdôležitejšou udalosťou, ku ktorej sa po mnoho rokoch tak oddane hlásili?"

"Samozrejme, môj Pane," povedal Lucius Malfoy.
Jeho ruka sa triasla, ako si otieral pot z hornej pery.
"Priali sme si to - naozaj."

Manželka sediaca po Malfoyovej lavici podivne strnuto prikývla, ale vyhýbala sa Voldemortovmu aj hadiemu pohľadu. Syn po jeho pravici, ktorý až do tejto chvíle iba pozeral na paralyzované telo nad stolom, sa iba kradmo odvážil pozrieť na Voldemorta ale rýchlo odvrátil zrak v obavách, aby sa ich oči nestretli.

"Môj Pane," slova predniesla tmavovlasá žena uprostred stola, zanieteným hlasom plným emócií, "mať vás tu, v našom rodinnom sídle, je veľká česť. Nemôže byť nič, čo by nás mohlo potešiť viac."

Sedela vedľa svojej sestry, od ktorej ju odlišovali nie len tmavé vlasy, oči privreté pod ťažkými viečkami ale aj povaha a spoločenské postavenie. Zatiaľ čo Narcissa sedela bez pohybu a sklesnuto, Bellatrix sa nadšene ukláňala Voldemortovi a ani všetky jej slová nemohli vystihnúť jej nezmenenú túhu získať si jeho sympatie.


"Nemôže byť nič, čo by nás mohlo potešiť viac," opakoval Voldemort, s hlavou naklonenou do jednej strany premýšľal nad Bellatrixiným prejavom. "To sú od teba úprimné a krásne slová, Bellatrix."

Začervenala sa a samotným nadšením takmer ronila slzy šťastia.
"Môj Pán vie, že hovorím čistú pravdu!"

"Nič, čo by vás mohlo potešiť viac... aj keď to porovnám s tou šťastnou udalosťou, ktorá sa, ako som sa dopočul, vo vašej rodine udiala tento týždeň?"

Pozerala na neho s ústami dokorán, zjavne zmätená.

"Neviem kam tým mierite, môj Pane."

"Hovorím o tvojej neteri, Bellatrix. Aj o vašej, Lucius a Narcissa. Práve si vzala za muža vlkolaka, Remusa Lupina. Na to musíte byť neobyčajne hrdí."

Okolie stola priamo explodovalo hromadou posmeškov a neviazaného smiechu. Mnohí sa predkláňali, aby si navzájom ukázali pobavené tváre, niektorí búchali do stola päsťami. Obrovského hada ten rámus tak podráždil, že naširoko otvoril papuľu a rozhnevane syčal. Smrťožrúti ho ale nevnímali, tak radostne sa vysmievali poníženej Bellatrix a Malfoyovcom. Tvár Bellatrix, iba pár chvíľ pred tým plná šťastia, nabrala škaredú škvrnitú červenú farbu.

"Nie je naša neter, môj Pane," kričala cez hlučne sa veseliacich. "My - Narcissa a ja - sme o svoju sestru ani pohľadom nezavadili od tej doby, čo si vzala toho muklovského humusáka. To decko, ani ktokoľvek, koho si vezme, nemá s nikým z nás nič spoločného."

"Čo si to vravel, Draco?" opýtal sa Voldemort, aj keď bol jeho hlas tichý, niesol sa skrz vrieskanie a posmešky jasne.
 
 

Reklama